Strážca Považia plný legiend
Beckovský hrad, majestátne sa týčiaci nad obcou Beckov, patrí k najkrajším a najromantickejším hradom na Slovensku. Tento stredoveký hrad s bohatou históriou a krásnou polohou na 70-metrovom vápencovom brale sa stal symbolom regiónu Považie. Jeho zrúcaniny ponúkajú fascinujúci pohľad na minulosť a príbehy, ktoré hrad obklopujú, pritiahnu každého milovníka histórie a tajomných legiend.
História Beckovského hradu
Beckovský hrad bol pôvodne postavený ako pohraničná pevnosť na obranu pred nájazdmi z nepriateľských území. Jeho vznik sa datuje do 12. storočia, hoci prvé zmienky o pevnosti pochádzajú niekedy po roku 1205. Počas vlády uhorských kráľov sa stal súčasťou kráľovskej obrany na severnom Slovensku. Hrad postupne získal strategický význam, keď sa stal sídlom významných šľachtických rodov.
Najvýznamnejšími majiteľmi Beckovského hradu boli Stiborovci, predovšetkým Stibor zo Stiboríc, jeden z najbližších spojencov uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského. Stibor dal hrad prestavať do podoby reprezentatívneho gotického sídla, ktoré sa stalo jedným z najluxusnejších na Považí. Po jeho smrti hrad zdedil jeho syn Stibor II., no postupne sa hrad dostál do rúk ďalšieho šľachtického rodu Bánffyovci
V 18. storočí hrad postihol požiar, po ktorom už nebol opravený a postupne začal chátrať. Dnes z neho zostali pôsobivé zrúcaniny, ktoré sú obľúbeným cieľom turistov.
Legenda
Stibor odpočíval raz na poľovačke s družinou vazalov, s honcami a psami práve na náprotivnej strane brala, ktoré čnelo z húšťavy vtedy ešte celkom holé, nevyužité a bezcenné. Každý sa usiloval ako len vedel rozveseliť pána žartmi a lichôtkami, no ani jeden s toľkým úspechom ako dvorný blázon Becko, ktorého vtipkovanie odplašilo jeho prísnu vážnosť. Tu so zriedkavým úsmevom dobrotivosti na tvári bol ochotný každému splniť jeho želanie. Keď došiel rad na blázna, ten vyslovil želanie, aby pán na náprotivnom brale dal postaviť hrad a daroval mu ho. Dvorania sa nahlas rozosmiali nad nezmyselnou a nesplniteľnou prosbou. No smiech im zmeravel na tvári, keď Ctibor hromovým hlasom prisľúbil prosbe vyhovieť, lebo nepoznal slovo "nemožné".
Do roka odbavoval pán prvú hostinu na novom hrade, ktorý svojou nádherou mohol súperiť s hociktorým hradom v kráľovstve. Keďže bol hrad z mnohých stránok príjemný a úplne bezpečný, zvolil si ho Stibor za sídlo, aj keď bol pomenovaný podľa blázna, ktorého bohato odškodnil. Na tomto hrade, ktorý sa stal dejiskom mnohých slávností a radovánok, stihla surového a ukrutného Stibora aj osudná skaza, keď došiel až k miestu, kde pomstiaci sa osud vpísal smrtiace slová "ďalej už ani krok!". Svoju náklonnosť nevenoval ani žene, ani dieťaťu, ale poľovníckemu psovi nevšednej krásy a šikovnosti. Raz práve obedoval, keď vošiel do siene jeho miláčik s rozdrúzganou labou, krívajúci a zavýjajúci. Prítomní stŕpli od zdesenia, keď zúrivec začal vyčíňať, chrliac strašné hrozby na hlavu privedeného páchateľa, starého otroka, ktorý sa bol vonku len horko-ťažko ubránil útoku rozmaznaného a zlomyseľného zvieraťa. No nezapôsobilo ospravedlnenie, prosby ani dlhoročná vernosť. Stibor rozkázal nešťastníka zhodiť z najstrmšej steny brala a vysmieval sa mu, keď ho v smrteľnej hrôze na okraji priepasti volal do roka a do dňa pred súdnu stolicu najvyššieho sudcu.
Na zločin sa pozabudlo, hry, spev a hurhaj zabávajúcich sa hostí ozývali sa v komnatách a nik si nespomenul, že od onej vraždy uplynul práve rok. Tu sa dal vínom omámený Stibor odviesť do svojho obľúbeného tienistého zákutia v záhrade kde často odpočíval. Len čo tyran zaspal, prikradla sa k nemu vretenica - zvyčajný nástroj bohyne Nemesis vo všetkých bájach a rýchlo sa cez oko prehrýzla k mozgu svojej obete. Neznesiteľná bolesť hnala stibora v divom šialenstve z miesta na miesto, až sa dostal na vrchol brala, zrazu do krvava rozžiareného, pred rokom takto sfarbeného krvou sluhovou, odkiaľ sa zúrivec zrútil do priepasti a rozdrúzgal. Jeho manželka Dobrochna chcela skočiť za ním a keď jej v tom sluhovia zabránili, prebodla sa dýkou.
Pozri tiež: Hrad Beckov